Formálny rozbor – kompozícia


          
Čas jev Chrobákovej tvorbe, podobne ako v ostatných dielach naturizmubiologický, prírodný. To je prípad toho, že nevieme napríklad ako dlho bol Drak preč alebo kedy presne sa vrátil, koľko má rokov, dokonca je neznáma aj spoločenská doba, v ktorej dedinčania v Leštinách žijú.

          Celkom náhodne sa dozvedáme, že Evin a Drakov syn pôjde do školy (Eva mu musí kúpiť šlabikár) a syn sa narodil po Drakovom odchode. Prešlo asi teda nejakých päť či šesť rokov, čo je čas Drakovho žitia mimo dediny.


          Drakov návrat je zase spojený s kalendárnym poňatím času:

 
„Drak sa vrátil o Jáne. To je čas, keď je všetko v kvete, keď sa nad lúkami a nad tablami prvej ďateliny stelie omamujúca vôňa medonosného nektáru, keď sú včely v pilnej práci, keď pomedzi zemiakovú vňať vyrážajú prvé kvety ohnice, keď na jačmeni môžeš už nahmatať v kukle lístia mäkký klas, ktorý tu dýcha ako plod v matkinom tele.“ /8
 
Chrobák tu dáva do popredia vyniknúť čas fungujúci v prírode. Ukazuje, čo všetko sa v prírode mení počas určitého obdobia. Udalosti sú určené význačnými dňami roľníckeho roka (na Jána, Jakuba, Mitra…), čo potvrdzuje aj Eva v epilógu:
 
„Každý mal v kalendári svoj deň a ku každému dňu vzťahovalo sa množstvo všelijakých povier a porekadiel, mnoho veselých hier, ktorými sa krátili dlhé zimné večeri, ale aj mnoho vážnych a dôležitých udalostí, podľa ktorých spravoval sa beh sveta.“ /9

          

Nuž a to, aký je Drak v skutočnosti starý (a aj to len veľmi približne) sa dozvedáme až vo ôsmej kapitole:
 
„Môže to byť širší úsmev, než je úsmev Drakov, ktorý je o hodne starší, skoro raz tak starý ako Šimon.“ /10
 
Chrobák teda nepotrebuje vek, nie je pre neho dôležitý.
 

          Chrobákov priestor je vždy konkrétny. V diele Drak sa vracia je transpozíciou scenérie autorovho rodiska. Hlavne sa však sústreďuje na tatranskú prírodu. Presne pomenúva tatranské končiare a doliny, čo je variantom francúzskeho regionalizmu:

 
„- Jestvuje také východisko, – opakoval po chvíli. – Viem o ňom. Medzi Čubrinou a Liptovskými múrmi. Volá sa Závory.
…- Ale veď cez Závory sa príde do Tichej a Tichá horí tak isto ako Kôprová.
– Z Tichej treba ísť na Tomanovo.
…- Za Tomanovým je Poľská….
– Tak je, Poľská, …
-… ale z Poľskej, ako sa chceš dostať z Poľskej?
– Popod Kamenistú, cez Pyšné. Kamenistá ešte nie je ohňom zavretá.“ /11
 
Z tohto opisu by sme naisto našli cestu cez tatranské doliny, je veľmi detailný.
 

          
Prostredie, ktoré si Chrobák vyberá pre svoju novelu, je príznačné aj pre majoritu diel lyrizovanej prózy. Áno, je ním dedina, pretože mesto ponúka len etický
 
rozklad. Dedinu vyzdvihuje dokonca aj nad vrchy, lebo tie sú pre samotárov a „človek potrebuje človeka“. A tak sa aj Drak vracia z prírody, z hôr do dediny, aby mohol žiť z ľuďmi, hneď po tom, ako si získa ich dôveru, lásku a svoju stratenú česť, čiže morálne hodnoty a istoty, ktoré sú príznačné pre vidiecke pomery.
 

          Nezaoberá sa zložitou spoločenskou otázkou – vojnami, biedou či chudobou, ale tými najjednoduchšími problémami obyčajného človeka, akým Drak a dedinčania boli. Sú to všetko etické a mravné motívy: Drak prichádza obhájiť svoju česť, vyrovnať si nevyplatené účty so Šimonom, Evou a dedinou atď.

 

          Dej je minimálny, sústreďuje sa na hl. postavu a dve až tri vedľajšie postavy s ňou spojené (Drak + Šimon, Eva, dedina ako kolektív.) Žánrovo je Drak sa vracia novela. Je * porušená logická časová následnosť (=snový princíp). Najprv sa dozvedáme o vzťahu Draka k Eve a až potom je ozrejmený Drakov pôvod. Tento je jediným biografickým údajom v diele, ale jeden z viacerých retrospektívnych. Celý dej sa nesie v mystickej, baladickej až tajomnej podobe. Dôvodom je Drakov záhadný pôvod, neurčité miesto jeho pobytu mimo obce, ale najmä prelínanie sna a reality:

 
,,Stále však nevie, či bdie alebo sa mu len sníva. …V ušiach dosiaľ však znie melódia vášnivo a vrúcne primknutá k neubúdajúcemu a nepostihnuteľnému kúzlu tejto noci. Vzniká v ňom pocit (u Šimona, pozn. L. S.) podivnej rozpoltenosti. Akoby jednou polovičkou rozpoltenosti bdel, kým druhou zostáva v objatí sna, z ktorého sa nemôže vymaniť.“ /12
 
K tomuto prispievajú aj prvky ozvláštnenia a čara:
 
„Čo je to však za noc? Plná nevysloviteľného kúzla a vytrženia.“ /13
 
Alebo na inom mieste:
 
„Pripomína mu nejakú udalosť, ktorá sa začala vo sne a teraz tu pokračuje presadená do skutočnosti.
A či vari naopak: to, čo práve vidí pred sebou, je nadzmyselné a neskutočné pokračovanie toho, čo sa nedávno odohralo v skutočnosti .“ /14
 
K tomuto všetkému záhadnému je naviac opisovaný Drak ako duch:
 
„Dvere sa za ním zavreli bez hluku. Zabudli dokonca zavŕzgať v pántoch, akoby prepúšťali ducha, nie človeka z mäsa a kostí, ktorý sa tu pred chvíľou kŕmil a napájal. A vskutku celá jeho návšteva nespôsobila viac hluku, než ho môže spôsobiť duch, ktorý sa ti o pol noci zjaví na krížnych cestách.“ /15
 

          Príbeh je rozprávkový a tajuplný, ako to je pre naturistické diela charakteristické. Dobro teda víťazí nad zlom, všetko je ako má byť a príbeh sa skončí šťastne:

 
„ – Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne až kým nepomreli…Spi syn môj.“ /16
 
Takto veru každá stará mama, tak ako Eva, končí rozprávku.

           Ďalším z prvkov rozprávky sú nadprirodzené bytosti ako draci, víly, čarodejníci.

 

          
Mýticky a folklórne, postava draka evokuje u ľudí zlo a samotný drak je nositeľom nešťastia. Keď si teda dedinčania pospájali niektoré iracionálne fakty, vyšlo im, že Martin Lepiš Madlušovie musí byť zákonite takýmto drakom pre dedinu. Ako dôvod pre označenie Martina d/Drakom, by sa dali použiť určité časti deja: 1. nie-pôvod, 2. nejasná smrť opatrovníka, 3. nevysvetlená smrť Evy Bugáčovie, 4. Drakov návrat a s ním spojené sucho a i.

          Tiež mu dávali pomenovania ako napríklad čarodej či strigôň:

 
„ – Zbojník, oklamal nás, začaroval múku na hlinu.
– Zabijeme ho strigôňa.“ /17
 
Alebo:
 
„Len niekedy jej dovolil (Drak Eve, pozn. L.S.), aby sa dívala z najodľahlejšieho kúta na jeho citlivé prsty, ktoré sa jej videli ako prsty čarodejníka…“ /18 
 

          Čiže magika sa v tomto diele ani náhodou nevytráca a je takmer nepostrádateľná


          Mýtickosť je použitá aj v iných častiach, napr. keď ide o nadprirodzený, prírodný úkaz kríža:

 
„…les náhle zredne a po pravej strane, z horného konca svahu vzplanie medzi kolmými kmeňmi stromov a medzi ich vodorovnými haluzami veľký rovnoramenný kríž. …Nemôže to byť klam, pretože i keď Šimon odvráti hlavu a znova sa podíva v tú stranu, kríž visí ďalej medzi haluzím stromov. Je celkom jasný a určitý, neuveriteľne žiarivý, nádherne ligotavý, celkom ako zjavenie.“ /19
 
Či tam ten kríž naozaj bol, alebo sa to Drakovi aj Šimonovi len zdalo, nie je ďalej objasnené, čo má za následok vyvolanie pocitu mýtu.

          Aj nasledujúci fragment pôsobí podobne ako mýtus, ba čo viac, je umocnený * biblickým motívom, ktoré sa kde tu nájdu v celej novele.

 
„Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň zdola nikdy takto nevyzeral. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znova pristála na vrchu Ararat.“ /20
 

          Chrobákovi ide o prežitý vnútorný príbehsvojhohrdinu (=psychologizmus postáv), aj preto dej nie je veľmi podstatný, pričom problémy nepodáva vo vlastnej interpretácii postavy, no sú nám známe z jej správania.         


          Povedali sme už, že viacero postáv osvetľuje celkovú situáciu v dedine, no sám Drak sa nikdy celkom neprejaví a tak jeho postava ostáva naďalej tajomná. Drak sa k ničomu nevyjadruje, jeho zámery, názory, pocity a vlastne celá jeho osobnosť ostáva v pološere. Poznáme ju len z uvažovania iných, cez ich pocity a myšlienky, ktoré v nich Drak vyvoláva, no predovšetkým skrz Šimonove pozorovania. Drak proste len koná a z týchto jeho činov možno vydedukovať jeho správanie. Drakova bytosť a neurčitosť jeho osoby sú zvýraznené básnickým pôsobením prírody na neho.

 
„Rovina, po ktorej tí dvaja kráčajú najprv od juhu na sever, potom viac doprava, k východu, celá tá rovina nemá nič spoločného s naším prostredím. Nehodí sa doň, nemá v ňom nijakého zrejmého účelu. Zabudli ju tuná veky.“ /21
 
Dávam do pozornosti poslednú vetu. Všimnite si, že niečo podobné je aj v nasledujúcom úryvku:
 „Napodiv má táto postava (postava Draka, pozn. L.S.) čosi spoločného s pustým prostredím okolo. Akoby Drak i rovina patrili spolu, akoby ich tuná oboch zabudli veky.“ /22
 
Ako človek ostáva Drak neznámy až do konca, preto je zložité zadefinovať ho akýmkoľvek spôsobom. Šimon, predstaviteľ dediny, si uvedomuje, že tak ako s rovinou, ani s Drakom nemá nič spoločného. Avšak príroda je s Drakom v úzkom prepojení, majú niečo spoločné a na nich oboch zabudol čas.

          


          Hlavná postava je vydedenec spoločnosti, čudák a tulák, nepatriaci nikomu. Toto všetko Drak aj bol.


          Už Drakov pôvod je záhadou. Bol totiž nájdený mimo ľudského obydlia, dokonca mimo dedinského kolektívu. Našli ho na území „nikoho“ – ani v dedine, ani v meste – ale pri ceste. Aj jeho meno Martin Lepiš Madlušovie nie je jeho vlastné, len prepožičané. A tak logicky dedinčanom vychádza, že ak Drak nemá pôvod, nemôže existovať zarovno s dedinským kolektívom.

 
„…nepatril nikomu. Bol vždy sám. Sám proti všetkým, proti nej ( proti Eve, pozn. L.S.) i proti sebe samému. /23
 
Čiže ON (individualista) býval mimo dediny (vo vyžihárni za dedinou), čo označuje priestor ako TAM. Ostatní dedinčania (MY ako kolektív) teda bývajú TU (v dedine).
  ON TAM –– MY TU
 
Jednoducho povedané hlavná postava je cudzia pre všetkých ostatných a všetkými preto odcudzovaná.

          Psychika postavy a jej vlastnosti vstupujú do príbehu ako pevné a nemenné, i keď Drak je čiastočnou výnimkou. Pre ľudí z dediny sa zmenil pravdepodobne k lepšiemu. Aspoň oni ho takto vidia. S určitosťou sa dá povedať len toľko, že Drak zmenil len svoj postoj k ľuďom, keďže sa vracia k nim. Vo svojej podstate sa zrejme nezmenil, zmenil sa len pohľad dedinčanov na neho. Predtým ich odpudzovala jeho až bezcitná vyrovnanosť a pokoj, jeho sebestačnosť a vynaliezavosť. Toto všetko sú vlastnosti, ktoré sa vymykajú z bežných noriemdediny a preto sa aj jeho správanie zdá čudné. Už dávno predtým ľudia Drakovi pripisovali neobyčajné vlastnosti spojené s nešťastiami v dedine. 


          Pre hlavných hrdinov je špecifický ohromný vzťah s prírodou a k prírode. Veď Drak bol s ňou spätý počas celého diania v diele. Už len predzvesť jeho príchodu spôsobuje zmenu v zaužívanom slede udalostí. Oheň, dym, potok, celý kraj je v napätí, keď sa má Drak vrátiť. Pri samotnom príchode do dediny (pozri citát č.6) príroda vyjadruje akúsi predzvesť a vytvára tajomnú atmosféru. Skrz prírodu je takisto ukázaný Drakov emocionálny svet – epizóda s lastovičími mláďatami, ktorá poukazuje na skutočnosť, že Drak je citlivý, má dobré srdce a teda bude mať aj emotívne konanie, dokonca pudové. Drak, ak niečo koná, tak je to spontánny počin, bez okolkov, prirodzene. Ak povedzme zabili jeho psa (časť s prírody), ide a niekoľkonásobne to dotieravým ľuďom vráti. Ak napríklad ide rezať barana, proste vezme nôž a rozpitve ho bez mihnutia oka. Okom nepohne dokonca ani vtedy, keď mu Šimon šibne dvakrát cez tvár. 

 

         

 
 

 
Sama o sebe zohráva príroda dôležitú úlohu. Ako je už viackrát načrtnuté, sama vytvára dej tým, ako reaguje a opisuje skutočnosť. Už splynutie človeka s prírodou je základným znakom naturizmu. Je nepopierateľné, že Drak a príroda tvorili jeden celok. Dokonca sa príroda niekedy stávala jednou s postáv, keď sa Drak akoby zhováral s dobytkom, či psami.
Príroda ako taká tiež ponúka veľa krás, ktoré sa dajú cítiť, vidieť, počuť alebo chytiť.
Používa senzualitu a zmyslovosť. Šimon si viackrát všíma, že les stojí ticho, ale je to zvláštne ticho. Pohľad na rozrezanie barana mu príde odporný; inde sú to farby suchej roviny; psy, ktoré keď zachytia Drakov pach, mu hneď začnú dôverovať.